Riziká a neskoré následky Freedivingu ( FD )

FD má rôzne disciplíny hĺbkové potápanie , dynamickú apnoe ( zaplávať čo najdlhšiu vzdialenosť) a statickú apnoe ( vydržať čo najdlhšie bez dýchania - FD pri tom leží na hladine tvárou dole). Všetky disciplíny ale spája jedno - potápač " FD " pri nich nedýcha. Hĺbkový FD by sa dal rozdeliť do niekoľkých kategórií: FD do malých hĺbok ( do 5m-10m ) , do stredných hĺbok ( 20m-40m) , do veľkých hĺbok ( 50 a viac metrov). Telo potápača je vystavované chronickým hypoxickým stavom - neraz / často dosť ťažkým. Z dlhodobého hľadiska sú dokázateľné zmeny na mozgu - hypoxické poškodenia. Ďalší dlhodobý následok FD môže byť pľúcna hypertenzia. Okamžité riziká FD sú: predponorový manéver - " pakovanie pľúc" následkom čoho môže vzniknúť hemoragický edém pľúc + sa zvyšuje riziko pretlakovej barotraumy pľúc s možnou vzduchovou embóliou.Možné je aj poškodenie trachey ( priedušnice). Je tu aj riziko vzniku rôznych srdcových arytmií. Ďalej hrozí cirkulačná synkopa ( náhla strata vedomia) . Možno to mnohých prekvapí ale aj FD ohrozuje dekompresná choroba ( možná pri jednorazovom ponore do veľkých hĺbok alebo pri opakovaných ponoroch do hĺbok ( 15m - 30m ). Taktiež ich ohrozuje dusíková narkóza (príznaky : točenie hlavy, náhla panika, zmätenosť, halucinácie, tŕpnutie prstov, poruchy videnia). Ďalej FD ohrozuje podtlakový edém pľúc pri ponoroch do hĺbky 50m a viac. Medzi také najčastejšie a najznámejšie riziká FD patria: SAMBA ( strata motorickej kontroly) spôsobená ťažkou hypoxiou. Príznaky: svalové kŕče lokálne alebo celotelové kŕče ktoré môžu pripomínať veľký epileptický záchvat , strata koordinácie pohybov. Ďalej tu máme Blackout ( stratu vedomia ) - ten má viacero druhov: Deep water blackout ( strata vedomia v hĺbke) alebo Shalow water blackout ( strata vedomia v malej hĺbke / na hladine) alebo keď chcete hypoxická synkopa ktorá vzniká pri návrate na hladinu. Pri Sambe a Blackoute je veľmi vysoké riziko utopenia ak sa FD nedostane rýchlej pomoci = okamžité vynesenie Freedivera na hladinu + poskytnutie pomoci. Tu sa dostávame k tolerancii mozgu k ťažkým hypoxickým stavom ( bežne sa uvádza tolerancia bez kyslíka cca 5 min ) - potom môže nastať ťažké, doživotné poškodenie mozgu alebo smrť. Lenže mnohí Freediveri ( pri statickej apnoe) dosahujú časy 7 až 11min ! Poviete že sú trénovaní lenže nikto z nich nevie kedy prekročí hranicu z ktorej niet návratu ( z tohto dôvodu sú tieto dlhé apnoe časy extrémne rizikové ). Rovnako sú veľmi nebezpečné/ rizikové hĺbkové ponory do veľkých hĺbok ( neraz okolo 100m. Rakúsky FD Nitsh dosiahol hĺbku 249,5m. Pri jednom zo svojich pokusoch ochrnul následkom dekompresnej choroby - opäť chodiť začal až po niekoľkých mesiacoch). Ďalej aj FD ohrozuje: podtlaková a pretlaková barotrauma uší, tvárových dutín, podtlaková barotrauma očí, alternobarické vertigo pri výstupe. Pri FD dostávajú dosť zabrať rôzne orgány v tele ( pľúca , srdce, slezina...) ale hlavne mozog! V prípade núdzovej situácie počas ponoru do hĺbky není možné nadýchnutie z prístroja od safety potápača ( je to technicky a fyziologicky nemožné). Pri hĺbkových ponoroch sa vystavujú vysokému riziku aj safety potápači čo zabezpečujú FD ponory v rôznych hĺbkach ( toto sú scuba potápači ktorí následne musia podstúpiť niekoľkohodinové dekompresie pri návrate na hladinu. Sú známe aj smrteľné prípady týchto safety potápačov.) Takže vysoké/ extrémne riziko nepodstupujú len Freediveri ale aj potápači ktorí zabezpečujú ich ponory. Honba za rekordmi není teda moc " zdravá " a bezpečná. Len pred pár dňami zahynul Taliansky Freediver ktorý má na svojom konte niekoľko rekordov...

Teraz trocha z prístrojového potápania-

základ je ,že po prístrojovom potápaní by ste sa tiež nemali potápať na nádych. V zásade po 12 až 24 hodinách môžete, ale z ohľadom na počet ponorov s prístojom a tiež podľa doterajších hĺbok a času. Po potápaní s prístrojom môžete ísť plávať na hladine, ale nerobte zanáranie so zadržaním vzduchu v plúcach- potápanie hore a dole pod hladinu. Lebo i malá zmena okolného tlaku vás po prístrojovom potápaní môže vystaviť riziku dekompresnej choroby. 

Preto po potápaní nesmú lietať ihneď s lietadlom.

Čo je dekompresná choroba?

Dekompresná choroba je stav, ktorý môže postihnúť potápača po vynorení na hladinu. Tento problém vzniká v dvôsledku rozpínania inertných plynov / najme dusíka/ v tele potápača, keď sa vynára na hladinu. Pokial je potápač nasýtený dusíkom a vynára sa príliš rýchlo, môže sa v jeho tele objaviť množstvo bubliniek. 

Tieto bublinky zpôsobujú príznaky dekompresnej choroby, napr emboliu a poškodenie tkaniva.

Pomalé vynáranie prístrojových potápačov umožňuje plynom postupne opúšťať telo a znižovať tak riziko dekompresnej choroby. 

Preto sa potápači už v kurze potápania od začiatočníka učia dekompresné tabulky a postupy, hlavne v dnešnej dobe používať potápačské počítače, ktoré už majú nahratý algoritmus rozpadu dusíka- čiže ako sa plyny uvolnujú z tkanív podľa rýchlosti a ľahkosti . Čím je tkanivo tuhšie tým pomalšie uvolňovanie- chrupavky,kosti,úpony. Koža a svaly sú ľahšie odbúratelné od bubliniek, ale podkožné a tukové tkanivá zas oveľa pomalšie. Preto pán Bulman vytvoril tabulky, aby sa znížilo riziko. Sám ochrnul pri stavbe Bruklinskeho mosta v Nev Yorku. 

Prejavy dekompresnej choroby u freediverov

Ukazujú ,že symptomy dekompresnej choroby sa môžu vyskytnúť najme po opakovaných ponoroch do hĺbky. 

Obvykle sú to poruchy pohybu, strata sluchu, ochrnutie, bolesti hlavy a cievne lézie v mozgu. 

Faktory ktoré ovplyvňujú riziko-

Obezita, vek, nadmerná fyzická námaha, dehydratácia, studená voda.

 Starší potápači tiež produkujú viac bubliniek v žilnom riečisku, ako mladší kolegovia, preto treba mať na pamäti, že čím starší ste alebo máte niektorý s uvedených faktorov, treba byť viac obozretný a menej riskovať . Potápači majú možnosť si nastaviť na potápačskom počítači konzervatívnejší dekompresný postup- upravuje sa dĺžka potápania,dekompresné zastávky, uplatnuje sa prísnejšie prepočítanie hĺbky-času-teploty-námahy- srdcového tepu a podobne. Preto sa doporučuje, aby počítač mal každý aj začínajúci potápač!

Ako zabrániť dekompresnej chorobe pri freedivingu?

Prevencia je kľúčová! Dodržiavanie doporučených povrchových intervalov sa líšia podľa zdroja od kial daný inštruktor je alebo pre akú asociáciu robí kurzy. Dlhšie povrchové intervaly sú považované za bezpečnejšie. Rôzne zdroje hovoria o max hĺbke do 30 metrov a povrchový interval ako 2-4x čas ponoru. Pri potápaní do 55 a viac metrovej hĺbky je doporučený iba jeden ponor za deň. Ale napriek tomu sa musíte na takéto ponory dobre cítiť, biť fit, v dobrej psychickej a fyzickej kondícii a hlavne dostatočne hydratovaný- dodržiavať pitný režim!

 Zhrnutie:

Počúvajte svoje telo a zbytočne ho nepreťažujte.

Dekompresná choroba nie je iba problém potápačov s flašami, freediveri sú tiež ohrozený. Nepotápajte sa po scuba potápaní na nádych, dodržujte povrchové intervaly pite veľa vody a neprepínajte svoje sily.